UPT...

V júli tohto roku bolo veľmi teplo, a neskôr malo byť ešte viac, čo si však nik z nás nechcel pripustiť. Deň pokračoval ako každý iný v danú hodinu. Otvorené balkónové dvere do sveta za rozžhavenými múrmi gynekologického pavilónu a strohé zariadenie vyšetrovne podčiarkovalo môj strohý výzor pri príprave na príjem ďalšej pacientky. UPT. U-P-T. Umelé-prerušenie-tehotenstva. Stručné, jasné a dovolené, hrdo stálo v papieroch a zaujalo môj pohľad na dlhšiu chvíľu.
„Môžem poslať ďalšiu pacientku?“ prerušil moje začínajúce úvahy hlas sestry. „Pacientku...“ pomyslela som si. Spoza otváraných dverí sa vynorila postava. „Nech sa páči, posaďte sa,“ ponúkla som jej stoličku. „Koľko máte rokov? Ste vydatá? Vyskytli sa u vašich rodičov, súrodencov alebo vo vzdialenejšom príbuzenstve závažné ochorenia, nádory, mrtvice, cukrovka, ...?“ zneli moje otázky v miestnosti ako naučená pasáž z obohratej inscenácie. Pristihla som sa, že si dávam záležať na mechanicko-robotickom znení všetkých slov, ba čo horšie, nevenovala som postave ani jediný pohľad. Odpovedala ako desiatky žien pred ňou na tomto mieste. Hrali sme stručný, emócií prostý ping-pong dokým nepadla otázka: „Ako sa teraz cítite?“ Duel ustal a zľava dlho neprichádzal žiaden zvuk. Moje prsty nastavené nad klávesnicou začali sa v očakávaní triasť. Situácia ma donútila k očnej interakcii s postavou, ktorej som sa tak veľmi snažila vyhnúť. Sedela tam zhrbená, so sklonenou hlavou, veľkými hnedými očami, v zelenom župane. Zaujala ma len záclona za ňou, s ktorou sa jemne pohrával vánok. ...„Myslím fyzicky... ,“ upresnila som s letmým pohľadom smerom na tretiu osôbku v miestnosti. Ešte sme traja.
Mala sa dobre. Mala za sebou ďalší krok k vyriešeniu svojho problému. Mala som slzy v očiach, keď vánok zosilnel a ona zatvárala dvere.

... na Slovensku sa ročne vykoná približne 15 000 UPT.