Babie leto,
dni, kedy človek nechce prestať myslieť na odchádzajúce teplo. Zvlášť, keď leto nenaplnilo žiarivé očakávania. Blíži sa zima, ale ešte sa nechcem vzdať krátkych rukávov, no sny odkráčali už dávno. Aj stromy od listov. Listy od stromov. A možno je omyl, že na jeseň sa veci vytrácajú. Veď škola začala a jar napokon všetko ukáže.
Dnes sme skončili blok na ORL (ušné, nosné, krčné). Lekárka, ktorá si od prvej hodiny získala moju priazeň za spôsob, akým nám prednášala detskú problematiku tohto odboru, nás vzala k jednému prípadu na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sálala z nej láska k práci, avšak svoje postoje nám nevnucovala. Vážim si všetkých doktorov, ktorý nám počas štúdia venovali čas, lenže tých, ktorí odostreli ľudskú stránku veci a ovplyvnili moje zmýšľanie, zrátam na prstoch jednej ruky.
Najprv sme prešli celé oddelenie aby nám primár mohol poreferovať o maličkých pacientoch, ktorí mali čo dočinenia s ORL. Prakticky išlo vo všetkých prípadoch „len“ o tracheostómie. Tým drobčekom trčali rúrky z krku a napriek tomu sa na nás usmievali z postieľok. Vtedy človek verí, že je nesmrteľný.
V poslednej miestnosti ležal šestnásťročný chlapec po autonehode. Belavé napolohované telíčko, okolo ktorého sa točili všetci prítomní, pretože sa menila kanyla. Prudký náraz mu prerušil miechu v úrovni krku, takže zjednodušene povedané, od toho miesta prakticky nič necíti a ničím nehýbe. Navždy. Hlava fixovaná tak, aby sa zabránilo ďalšej traumatizácii v kritickej oblasti. Pre infekciu vybratá časť pažeráka a cez otvorenú dieru v krku zavedená rúrka privádzajúca vzduch do priedušnice a pľúc. Mokré mihalnice. Možno všetci dúfame, že budeme smrteľní v pravej chvíli...
Často sa pýtam, prečo ich vlastne zachraňujeme? Prečo držíme život pri živote, keď „osud“ má iné plány? Vytrvalo hľadám odpoveď. Konáme automaticky, lege artis, sebecky, aby náš vlastný život získal význam? Ženieme chápadlá a vedomosti bezhlavo za hranice nebeskej brány a trháme pre pacientov druhú šancu.
Ten chlapec i ostatní majú šancu, pretože veda vyjednáva s prírodou a Bohom nové a nové možnosti. A ja chcem byť pri tom, keď pre nich príde jar.

UPT...

V júli tohto roku bolo veľmi teplo, a neskôr malo byť ešte viac, čo si však nik z nás nechcel pripustiť. Deň pokračoval ako každý iný v danú hodinu. Otvorené balkónové dvere do sveta za rozžhavenými múrmi gynekologického pavilónu a strohé zariadenie vyšetrovne podčiarkovalo môj strohý výzor pri príprave na príjem ďalšej pacientky. UPT. U-P-T. Umelé-prerušenie-tehotenstva. Stručné, jasné a dovolené, hrdo stálo v papieroch a zaujalo môj pohľad na dlhšiu chvíľu.
„Môžem poslať ďalšiu pacientku?“ prerušil moje začínajúce úvahy hlas sestry. „Pacientku...“ pomyslela som si. Spoza otváraných dverí sa vynorila postava. „Nech sa páči, posaďte sa,“ ponúkla som jej stoličku. „Koľko máte rokov? Ste vydatá? Vyskytli sa u vašich rodičov, súrodencov alebo vo vzdialenejšom príbuzenstve závažné ochorenia, nádory, mrtvice, cukrovka, ...?“ zneli moje otázky v miestnosti ako naučená pasáž z obohratej inscenácie. Pristihla som sa, že si dávam záležať na mechanicko-robotickom znení všetkých slov, ba čo horšie, nevenovala som postave ani jediný pohľad. Odpovedala ako desiatky žien pred ňou na tomto mieste. Hrali sme stručný, emócií prostý ping-pong dokým nepadla otázka: „Ako sa teraz cítite?“ Duel ustal a zľava dlho neprichádzal žiaden zvuk. Moje prsty nastavené nad klávesnicou začali sa v očakávaní triasť. Situácia ma donútila k očnej interakcii s postavou, ktorej som sa tak veľmi snažila vyhnúť. Sedela tam zhrbená, so sklonenou hlavou, veľkými hnedými očami, v zelenom župane. Zaujala ma len záclona za ňou, s ktorou sa jemne pohrával vánok. ...„Myslím fyzicky... ,“ upresnila som s letmým pohľadom smerom na tretiu osôbku v miestnosti. Ešte sme traja.
Mala sa dobre. Mala za sebou ďalší krok k vyriešeniu svojho problému. Mala som slzy v očiach, keď vánok zosilnel a ona zatvárala dvere.

... na Slovensku sa ročne vykoná približne 15 000 UPT.