Babie leto,
dni, kedy človek nechce prestať myslieť na odchádzajúce teplo. Zvlášť, keď leto nenaplnilo žiarivé očakávania. Blíži sa zima, ale ešte sa nechcem vzdať krátkych rukávov, no sny odkráčali už dávno. Aj stromy od listov. Listy od stromov. A možno je omyl, že na jeseň sa veci vytrácajú. Veď škola začala a jar napokon všetko ukáže.
Dnes sme skončili blok na ORL (ušné, nosné, krčné). Lekárka, ktorá si od prvej hodiny získala moju priazeň za spôsob, akým nám prednášala detskú problematiku tohto odboru, nás vzala k jednému prípadu na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sálala z nej láska k práci, avšak svoje postoje nám nevnucovala. Vážim si všetkých doktorov, ktorý nám počas štúdia venovali čas, lenže tých, ktorí odostreli ľudskú stránku veci a ovplyvnili moje zmýšľanie, zrátam na prstoch jednej ruky.
Najprv sme prešli celé oddelenie aby nám primár mohol poreferovať o maličkých pacientoch, ktorí mali čo dočinenia s ORL. Prakticky išlo vo všetkých prípadoch „len“ o tracheostómie. Tým drobčekom trčali rúrky z krku a napriek tomu sa na nás usmievali z postieľok. Vtedy človek verí, že je nesmrteľný.
V poslednej miestnosti ležal šestnásťročný chlapec po autonehode. Belavé napolohované telíčko, okolo ktorého sa točili všetci prítomní, pretože sa menila kanyla. Prudký náraz mu prerušil miechu v úrovni krku, takže zjednodušene povedané, od toho miesta prakticky nič necíti a ničím nehýbe. Navždy. Hlava fixovaná tak, aby sa zabránilo ďalšej traumatizácii v kritickej oblasti. Pre infekciu vybratá časť pažeráka a cez otvorenú dieru v krku zavedená rúrka privádzajúca vzduch do priedušnice a pľúc. Mokré mihalnice. Možno všetci dúfame, že budeme smrteľní v pravej chvíli...
Často sa pýtam, prečo ich vlastne zachraňujeme? Prečo držíme život pri živote, keď „osud“ má iné plány? Vytrvalo hľadám odpoveď. Konáme automaticky, lege artis, sebecky, aby náš vlastný život získal význam? Ženieme chápadlá a vedomosti bezhlavo za hranice nebeskej brány a trháme pre pacientov druhú šancu.
Ten chlapec i ostatní majú šancu, pretože veda vyjednáva s prírodou a Bohom nové a nové možnosti. A ja chcem byť pri tom, keď pre nich príde jar.
dni, kedy človek nechce prestať myslieť na odchádzajúce teplo. Zvlášť, keď leto nenaplnilo žiarivé očakávania. Blíži sa zima, ale ešte sa nechcem vzdať krátkych rukávov, no sny odkráčali už dávno. Aj stromy od listov. Listy od stromov. A možno je omyl, že na jeseň sa veci vytrácajú. Veď škola začala a jar napokon všetko ukáže.
Dnes sme skončili blok na ORL (ušné, nosné, krčné). Lekárka, ktorá si od prvej hodiny získala moju priazeň za spôsob, akým nám prednášala detskú problematiku tohto odboru, nás vzala k jednému prípadu na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sálala z nej láska k práci, avšak svoje postoje nám nevnucovala. Vážim si všetkých doktorov, ktorý nám počas štúdia venovali čas, lenže tých, ktorí odostreli ľudskú stránku veci a ovplyvnili moje zmýšľanie, zrátam na prstoch jednej ruky.
Najprv sme prešli celé oddelenie aby nám primár mohol poreferovať o maličkých pacientoch, ktorí mali čo dočinenia s ORL. Prakticky išlo vo všetkých prípadoch „len“ o tracheostómie. Tým drobčekom trčali rúrky z krku a napriek tomu sa na nás usmievali z postieľok. Vtedy človek verí, že je nesmrteľný.
V poslednej miestnosti ležal šestnásťročný chlapec po autonehode. Belavé napolohované telíčko, okolo ktorého sa točili všetci prítomní, pretože sa menila kanyla. Prudký náraz mu prerušil miechu v úrovni krku, takže zjednodušene povedané, od toho miesta prakticky nič necíti a ničím nehýbe. Navždy. Hlava fixovaná tak, aby sa zabránilo ďalšej traumatizácii v kritickej oblasti. Pre infekciu vybratá časť pažeráka a cez otvorenú dieru v krku zavedená rúrka privádzajúca vzduch do priedušnice a pľúc. Mokré mihalnice. Možno všetci dúfame, že budeme smrteľní v pravej chvíli...
Často sa pýtam, prečo ich vlastne zachraňujeme? Prečo držíme život pri živote, keď „osud“ má iné plány? Vytrvalo hľadám odpoveď. Konáme automaticky, lege artis, sebecky, aby náš vlastný život získal význam? Ženieme chápadlá a vedomosti bezhlavo za hranice nebeskej brány a trháme pre pacientov druhú šancu.
Ten chlapec i ostatní majú šancu, pretože veda vyjednáva s prírodou a Bohom nové a nové možnosti. A ja chcem byť pri tom, keď pre nich príde jar.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára